Ján Ursíny
| Ján (kr.m. Orban, Klas) Ursíny | |
| slovenský politik, cirkevný hodnostár | |
 | |
| Narodenie | 11. október 1896 Kisraksa (dnes Rakša), Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 8. január 1972 (75 rokov) Rakša, Česko-Slovensko |
| Odkazy | |
| Commons |  Ján Ursíny |
Ján Ursíny, krycie mená Orban, Klas (* 11. október 1896, Rakša – † 8. január 1972, Rakša) bol slovenský politik, cirkevný hodnostár.
Pseudonym: Ivan Poddriensky
Rodina
[upraviť | upraviť zdroj]- otec Ján Ursíny
- matka Mária rod. Poloncová
- hudobník Dežo Ursíny je len jeho vzdialeným potomkom
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Bol evanjelický cirkevný hodnostár – dozorca Turčianskeho seniorátu, spoluzakladateľ a prvý dozorca evanjelického zboru v Prahe[1] V 30. rokoch 20. storočia sa aktívne angažoval v slovenskom agrárnom hnutí, ktoré zastupoval aj ako poslanec v parlamente I. ČSR. Jeden zo spolupracovníkov Milana Hodžu, ktorý sa tiež narodil v Rakši, no v otázkach postavenia slovenského národa ako presvedčený národovec sa s jeho čechoslovakistickým názorom nestotožňoval. Organizátor a jeden z priamych iniciátorov Slovenského národného povstania. Po vypuknutí SNP 29. augusta 1944 ako zástupca SNR spolu s Lacom Novomeským, účastník delegácie v Londýne na rokovania s Edvardom Benešom a následne v Moskve. Dôsledný zástanca princípu rovný s rovným vo veci povojnového života Čechov a Slovákov v Československej republike. Pre tieto otázky sa často dostával do sporu s čechoslovakistickým smerom, a to aj napriek tomu, že tesne pred II. svetovou vojnou bol v otázke rozdelenia ČSR v opozícii voči slovenským ľudákom.
Od apríla 1945 bol predsedom Demokratickej strany. Miesta lídra strany sa však dobrovoľne vzdal už na prvom riadnom zjazde demokratov uskutočnenom počas 7. až 8. júla 1945 v Martine.[2] Po vojne sa stal tiež povereníkom poľnohospodárstva a po voľbách 1946 podpredsedom prvej československej povojnovej vlády. V roku 1947 bol zdiskreditovaný komunistami v tzv. Obuchovej afére, čo viedlo k jeho vynútenej abdikácii (1948) a vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na sedem rokov väzenia. V roku bol 1953 prepustený, no do aktívneho politického života sa už nezapojil. Rehabilitovaný bol v roku 1964.
Patril k najvýznamnejším slovenským politikom prvej polovice 20. storočia, mal mimoriadne silný analytický a geopolitický talent, čo mu často umožnilo správne odhadnúť budúci vývoj politickej situácie v strednej Európe.
Obuchova aféra
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 1946 slovenskí komunisti stupňovali kampaň proti nekomunistickým stranám, pri ktorej argumentovali prepojením Demokratickej strany s bývalými ľudákmi (HSĽS). V júli 1947 mal Klement Gottwald prejav na Devíne, v ktorom varoval pred ľudáckymi a autonomistickými tendenciami. Ursíny mu verejne odpovedal, že Košický vládny program z roku 1945, na ktorom sa podieľala aj KSS, dával Slovensku výrazné právomoci a slovenskí komunisti tiež hovorili o autonómii alebo federácii už počas vojny. Situácia sa vyhrotila v septembri 1947, keď Štátna bezpečnosť zistila, že Otto Obuch, tlačový tajomník Ursínyho, má kontakty na ľudácky exil a bol za Slovenského štátu pracovníkom úradu propagandy. 23. septembra 1946 bol Obuch zatknutý a následne prebehla policajná prehliadka Ursínyho kancelárie. Ursíny sám spätne vysvetľoval, že Obucha zamestnal, bez toho aby vedel o jeho ľudáckej minulosti a kontaktoch a keď to zistil, mal v úmysle ho ešte pred zatknutím prepustiť, ale už to nestihol. Ursíny bol obviňovaný z toho, že Obuch vyzradil obsah rokovaní československej vlády o strážení uránových baní v Jáchymove. Premiér Klement Gottwald síce Ursínyho uisťoval, že osobne proti nemu nič nemá, ale požadoval jeho rezignáciu na post vo vláde. Aj prezident Edvard Beneš sa pripojil k požiadavke rezignácie s tým, že síce nebol spáchaný trestný čin, ale prijatím Obucha sa mal Ursíny dopustiť politickej chyby. Ursíny rezignoval 30. októbra 1947 po tom, čo mu bolo prisľúbené utvorenie osobitnej komisie, ktorá by jeho prípad vyšetrila. Komisia sa však nikdy nestretla a 3. januára 1948 oznámil minister vnútra Václav Nosek, že na Ursínyho bude podané trestné oznámenie. Formálne bol obvinený až po februárovom prevrate v roku 1948 z trestného činu vedomého ohrozenia obranyschopnosti republiky. Ursíny sa obhajoval tým, že v danej dobe vláda o jáchymovských baniach vôbec nerokovala. Aj preto mu bolo tiež kladené za vinu, že umožnil Obuchovi získať interný zápis o rokovaní vlády o milosti pre odsúdeného bývalého prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa. Vlastný súdny proces prebiehal už s menším záujmom verejnosti od apríla 1948 a Ursíny bol odsúdený na sedem rokov. Prepustený bol v roku 1953 a rehabilitovaný definitívne až v roku 1964.[2]
Paralelne s Ursínym sa rozbehli podobné vykonštruované kauzy ďalších predstaviteľov Demokratickej strany ako Miloš Bugár a Ján Kempný.
Tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]- Spomienky na Slovenské národné povstanie
- Z môjho života.
Ocenenie
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Slovenský biografický slovník
- Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.